Poviedky

S Alexis sme vyšli zo školy. Obzrela som sa na parkovisko k Sebastianovmu autu. Sebastian tam čakal a s úsmevom sa na mňa pozeral.

„To je ten krásavec, ktorý bol s tebou vo Vancouvri?“ Pozerala sa na neho.

„Je, ale od neho ruky preč.“ Zaškerila som sa na ňu a so smiechom som jej pohrozila. Nesmiem zabudnúť na vystrčený ukazovák.

„Vravela si, že je to zložite.“ Vyzerala ako bernardín, už som čakala kedy jej z úst padne slina.

„Od tej doby sa veľa vecí zmenilo.“ Cítila som ako moja tvár zmenila farbu na červenú. Pozrela som sa na Alexis. „Nepotrebuješ vreckovku?“

Nechápavo zazrela na mňa. „Takže, vy dvaja...“ Začala sa smiať. „To sa dalo čakať, keď ste boli sami na dovolenke.“ Usmievala sa.

„Kde máš auto?“ Spýtala som sa jej a rozhliadla som sa po parkovisku.

„To červené oproti tvojmu fešákovi.“ Stále si ho premeriavala.

Pohla som sa, lebo som sa ponáhľala. Mala som ísť ešte do nemocnice pre deda. „To s tou dovolenkou bolo neplánované. Jeho sestra ma tam uniesla a zmizla. Tak som nemala na výber. Musela som zostať.“ Usmievala som sa a neodtrhla som pohľad od Sebastiana.

„Takže tak, a chcela si tam ostať?“ Vyzvedala ako keby to bola nejaká zaujímavá story.

„Okolnosti mi vraveli nie. Boli isté dôvody, prečo by som ho mala nenávidieť a ja som sa do neho buchla. Potom to už bolo v pohode, zvykla som si.“ Vedela som, že to Seb počuje, tak som sa to snažila povedať s takou hrdosťou, že no comment.

„A ten Mike, ty si vravela, že ste dobrí kamaráti, ale mne sa to tak nezdá.“ Povedala a pozrela sa mi do očí trocha smutne.

„Je na mňa nahnevaný, že som si nevybrala jeho ale Sebastiana.“ Povzdychla som si a kopla som do kamienka na zemi.

„To mi je ľúto, ja by som sa s ním porozprávala a niečo by som sa ho spýtala.“ Usmiala sa a vytiahla si kľúče od auta.

„Tak zajtra, ahoj.“ Pozdravila som ju. A smerovala som k Sebastianovi. Ten už na mňa netrpezlivo čakal s otvorenými dverami.

„Ahoj.“ Povedala Alexis a nasadla do auta.

Zamávala som jej a už som sedela aj so Sebom v aute. Vyštartovali sme.

„Ako bolo v škole?“ Spýtala som sa ho.

„Ušlo to.“ Usmial sa. „Kto je ten Michael Torrent?“ Zaujímal sa.

„Naša škola má volejbalové tímy on je kapitán Tigers. Máš záujem o volejbal?“ Usmievala som sa.

„Nikdy som to nehral.“ Pokrútil hlavou.

„Naučím ťa to. Mám taký dojem, že ti to pôjde.“ Povedala som, keď zastavil.

„Prídem pre teba.“ Dal mi pusu.

„Až okolo piatej.“ Rozlúčila som sa s ním. Išla som vystúpiť. „Otvorím si sama. Ruky mi ešte neodpadli.“ Zareagovala som, keď išiel vystúpiť.

Vonku ma už čakala Elizabeth. Krútila hlavou. „Ten Sebastian sa mi nepozdáva.“ Povedala.

„Je v pohode, mala by si ho lepšie spoznať.“ Povedala som a mierila som do kuchyne si niečo zhltnúť. Už som bola taká hladná.

„Bola by som radšej keby chodíš von s Mikeom.“ povedala. „Bola si krotkejšia.“ Pripadalo mi, ako keby mi vyčíta, že chodím so Sebastianom.

„Mike je zvláštny, ale aby si mala dušu na mieste neskôr mu zavolám.“ Povedala som a napchávala som sa.

„Včera si nachystala izbu pre Wilhelma?“ Spýtala sa.

„Všetko pripravené choď sa nachystať za pol hodinu ideme.“ Povedala som a vyšla som do izby. Ľahla som si, ale niečo som pod sebou zacítila. Postavila som sa a zbadala som obálku. „Elizabeth? Ty si bola v mojej izbe?“ Zakričala som.

„Od našej dohody som tam nebola. Stalo sa niečo?“ Zakričala späť.

„Nič.“ Odpovedala som. Vystrašila som sa. Ako sa tu mohla zjaviť tá obálka. Prešla som na druhú stranu izby a premýšľala som. Niečo ma k tej obálke ťahalo. Niečo mi hovorilo, aby som ju otvorila. Neboj sa, veď je to len obálka nič viac, hovorila som si, aby som sa upokojila. Odvážila som sa. Zobrala som ju do ruky a otvorila som ju. Bola v nej dosť veľká finančná hotovosť. Hodila som obálku na posteľ a s peniazmi z nej vyšiel aj list. Zobrala som ho a sadla som si.

 

Milá Keyla!

Viem, že si ťa takto nekúpim, ale chcem ti vynahradiť, že som sa o teba nestarala. Prosím ťa, prijmi odo mňa tieto peniaze. Budeš ich potrebovať. Nechcem si kúpiť tvoje odpustenie. Nemusíš mi odpúšťať, pochopím to. Ľúbim ťa.

Mama                                                        

 

Mala som zmiešané pocity. Karin mi posiela peniaze. Začala som ju zaujímať až v osemnástke? Neviem čo mám urobiť. Mám ju začať nenávidieť alebo jej odpustiť.

Na dvere niekto zaklopal. „Môžem?“ Spýtala sa Elizabeth.

„Áno.“ Utrela som si slzy.

Elizabeth vstúpila. „Volal riaditeľ školy. Chcel sa ti osobne poďakovať. Máš sa zajtra ráno staviť v riaditeľni.“ Odkázala a prišla ku mne. „Plakala si? Čo sa stalo?“ Všimla si to. Pozrela sa mi na list v ruke. „Môžem si to prečítať?“

Prikývla som a podala jej list. Ona zbledla. A pozrela sa na hotovosť.

„To sa až teraz začala o mňa zaujímať?“ Objala som ju. Nevedela som ako to mám prijať. Ako mám prijať tento fakt.

„Ako odišla tak tie peniaze dávala mne, aby ti nič nechýbalo.“ Vysvetlila mi. „Odlož si ich, tvrdo pracuje, aby ťa mohla zabezpečiť.“ podala mi peniaze do ruky.

Peniaze som dala na stolík. „Ideme?“ Vyšla som z izby. Zobrala som kľúče od auta. Auto som naštartovala a vyšla ním pred dom. Čakala som na Elizabeth, ktorá už kráčala po chodníku celá nadšená.

V aute som po tichu pustila hudbu, aby mi Elizabeth nič nehovorila. Zapla som Green day.  Pred nemocnicou som zaparkovala.

S Eliz sme vchádzali do nemocnice.

„Choď za Wilhelmom, ja si musím ešte niečo vybaviť.“ Povedala som a šla som k recepcii.

„Ako vám môžem pomôcť?“ Spýtala sa sestrička za stolom. Jej biela uniforma splývala s bielou stenou, na ktorej visel veľký plagát o darovaní krvi.

„Kde leží Ben Salgill?“ Ani som nevnímala otázku, ktorú som položila. Zaujal ma plagát.

„Moment. Na druhom poschodí, izba číslo päť vľavo.“ Usmiala sa sestrička. Na menovke mala meno Lissa.

„Ďakujem, Lissa.“ Odišla som. V tejto nemocnici som bola najmenej stokrát, ale nikdy si neviem zapamätať, kde sú schody. Zobrala som to najkratšou cestou k výťahom. Vstúpila som do neho a keď s zatvorili dvere, premohla ma panika. Vždy som mala strach z výťahov, ale nie takýto. Dostala som záchvat. Nemohla som sa nadýchnuť. Musela som vyjsť z výťahu. Kašlala som a posadila som sa na najbližšiu sedačku.

„Stalo sa vám niečo?“ Pribehla sestrička Lissa.

Snažila som sa ju počúvať a sústredila som sa. „Nie nič, len ten výťah. Kde sú tu schody?“ Zostala som v pomykove.

„Na konci tejto chodby,“ ukázala smerom povedľa výťahov. „...sú dvere pod názvom lôžkové oddelenie, tam sú schody.“ Usmiala sa.

„Ďakujem.“ postavila som sa a prechádzala som chodbou. Miatli ma hlasy. Pri jedných dverách nariekala nejaká žena. Pri ďalších sa niekto zhováral. Nechcela som to počúvať. Obzrela som sa za seba a pocítila som náraz. Do niekoho som vrazila.

„Prepáč, si v poriadku?“ Spýtal sa ma známy hlas. Ja som sedela na zemi a ešte som sa spamätávala z otrasu.

„Ty prepáč, som ok.“ Pozrela som sa a dúfala som, že ma oči neklamú. „Mike!“ Potešila som sa.

„Keyla, si naozaj v poriadku? Si nejaká zmätená.“ Zaujímal sa. Možno bol tak prekvapený ako ja. Je ešte na mňa urazený? Kto vie.

„Ten výťah a potom tie hlasy.“ Hovorila som si pre seba. „Ten plagát. Musí to mať nejakú súvislosť.“ Omieľala som dookola, ale len pre seba.

„Aký plagát?“ Spýtal sa Mike. Ničomu nerozumel, ale ani ja. Vôbec nemám ani poňatia.

„Už musím ísť, ahoj“ Rozbehla som sa k dverám, kde majú byť schody a vošla som do nich. Našla som izbu číslo päť.

Vošla som dnu. Prekvapilo ma, že tam nikto nebol. Dívala som sa na prázdnu posteľ a stále som si všetko v hlave opakovala.

„Vy ste?“ Povedal mladý profesor.

Prudko som sa nadýchla. Vyľakal ma. Moje srdce začalo prudšie byť.

„Prepáčte, nechcel som vás vyľakať.“ Povedal a chytil ma za plece.

„Keyla Riverová, vaša žiačka.“ Podala som mu ruku. Už som sa upokojila.

„Viem. Riverová? Ty si mi dala prvú pomoc.“ Snažil sa spomenúť.

„Ako si to pamätáte?“ Zostala som v pomykove. Vyzerala som dosť znepokojene.

„Pani Grantová mi povedala.“ Usmial sa a naznačil mi, aby som sa posadila.

„Vy si aj pamätáte niečo z prvého dňa v škole?“ Zaujímala som sa, nech viem aké veľké výčitky svedomia bude mať Mark.

„Pamätám všetko. Aj to, že loptu do mňa hodil tvoj spolužiak.“ Prikývol s ešte stále obviazanou hlavou. Ale už nemal obväz, ktorý som mu dala ja, ale ten, ktorý mu dal doktor s bonusom, sieťkou.

„Mark.“ Usmiala som sa. „A už sa cítite lepšie?“ Spýtala som sa. Už musí byť unavený z tých otázok.

„Poviem pravdu. Nie je to extra výhra. Hlava mi ide prasknúť, ale už to nie je až také hrozné, ako keď som sa zobudil. „Som voči vám zadlžený. Môžem časť dlhu vyplatiť tým, že ma nemusíte oslovovať profesor a tykať mi, nie som až taký starý?“ Usmial sa a čakal čo poviem.

Príjemne ma prekvapil. „Ale iba ak budete tykať aj vy mne.“ Usmiala som sa.

„Keyla, som rád, že si prišla.“ Usmial sa tiež.

„A koľko to mát... máš rokov? Ak smiem vedieť.“ Trocha nesmelo som položila otázku s dúfaním, že mi to povie.

„Dvadsaťšesť.“ Povedal a príjemne ma zaskočil. Myslela som si, že okolo už aj tridsať.

„Ale v triede ti pred ostatnými tykať nebudem, ok?“ Usmiala som sa ešte prekvapená.

„Môže byť.“ Celý čas sa správal tak ako môj spolužiak a pritom v triede vyzerá tak autoritatívny.

„Ja už budem musieť ísť. Aj nabudúce, Ben.“ Usmiala som sa.

„Budem rád.“ Tiež sa usmial a ja som vychádzala z izby.

Na chodbe som zbadala Elizabeth. „Už je Wilhelm pripravený? Ponáhľam sa.“ Dobehla som k nej. „Mám ti pomôcť?“

„Nie, netreba on to zvládne sám. Kde si bola?“ Vyzvedala a čakala kým Wilhelm vyjde z izby.

„Len som si šla niečo vybaviť.“ Povedala som, aby som nebola vystavená desiatkam otázok. „Idem po schodoch, počkám dole.“

 

Vytočila som telefónne číslo Mikea. Skúšala som viackrát, ale ignoroval to.

Pobehovala som o izbe celá vytočená. Vytočená z obálky, z výťahu, z Mikea. Zastavila som, keď sa rozcingal zvonček.

„Keyla, máš návštevu.“ Zakričala Elizabeth. Chytila som ešte väčšie nervy, keď ma zas niekto vyrušil. Zbehla som dole a na moje prekvapenie tam stál Sebastian. Usmiala som sa a ťahala som ho do mojej izby. Nechcela som ho vystaviť uhundranému Wilhelmovi.

„Ahoj.“ Usmiala som sa.

„Ahoj. Nemala si pred chvíľou nervy?“ Objal ma.

„Mám ich stále.“ Tresla som po stole.

„Čo sa stalo?“ Díval sa na mňa tak prekvapene.

„Najskôr list s peniazmi od mojej matky.“ Schmatla som obálku a hodila späť. „Potom sa dozviem, že mám halucinácie, panický strach z výťahov a to, že je na mňa Mike nahnevaný.“ Povedala som to všetko na jeden dych, že som sa až zadýchala. Hodila som pohár s vodou na zem. Rozbil sa.

„Keyla, už je dobre, ok?“ Snažil sa ma upokojiť. Ohrnul mi ofinu a dal mi pusu na líce.

„Prepáč mi to.“ Predychávala som hnev. „Idem to sklo,“ nadýchla som sa. „...upratať.“ Obzrela som sa po izbe za nejakou miskou. „Zatiaľ sa posaď. A dáš si niečo?“ Usmiala som sa už pokojná. „Samozrejme okrem tých myší v aquarku.“ Pozrela som sa na ne so smiechom.

„Nie, nič ďakujem.“ Usmial sa a posadil sa.

Z pod stola som vzala kôš a zbierala som sklo. „Au!“ Zvrieskla som.

Sebastian sa vystrašene postavil. „Si v poriadku?“ Spýtal sa.

„Všetko je v pohode.“ Schovala som ruku, aby ju nevidel. Možno už bolo neskoro ju aj schovávať.

„Všimol som si.“ Pohladil ma a zobral vreckovku. Položil ju na ranu.

„Tebe to nič nerobí?“ Čudovala som sa. Pri takomto pohľade by mal urobiť upír niečo iné a nie toto.

„Robí.“ Pokračoval s ošetrením.

Pozrela som sa na neho. „Tak to nechaj tak.“ Vytrhla som ruku z jeho ošetrovania.

„Trpím pri pohľade na tvoju krv, že ju nemôžem ochutnať.“ Vyžíval sa vo svojich slovách a smial sa. „Ale teraz vážne.“ Usmial sa. „Iba ma bolí, že ťa to bolí.“ Pobozkal ma.

Až dych sa mi zastavil pri jeho slovách, ale prekvapene som vydýchla.

„Hotovo.“ Usmial sa a pozrel sa smerom k dverám. Niekto okolo prešiel.

„Idem to sklo už naozaj upratať.“ Zohla som sa.

„Ja ho upracem.“ ponúkol sa. „Ty sa posaď a... medituj.“ Uvažoval nad tým čo povie.

„Nie.“ Usmiala som sa. „Ty sa posaď a medituj.“ Povedala som to tak autoritatívne so smiechom.

Pozrel sa na mňa a pokrútil hlavou.

„Ale užaj!“ Rozkázala som mu a smiala som sa.

Vyvalil na mňa oči. A zatváril sa alá ou. Radšej sa posadil.

Sklo som upratala bez problémov a kôš som položila na miesto. Rozbehla som sa a hodila som sa na Sebastiana, ktorý na nešťastie sedel na stoličke. Stolička sa prevrátila a my sme skončili na zemi. Neudržala som sa a vybuchla som smiechom ako aj Sebastian.

„Si v poriadku?“ Smial sa naďalej.

„Akoby som nebola, keď som mala dobrú pristávaciu dráhu.“ Až ma brucho bolelo od smiechu. „A ty si?“ Pohladila som ho.

„Akoby som nebol, keď na mne pristálo také pekné lietadielko.“ Objal ma a možno sa už spamätal z otrasu. Ja zatiaľ nie.

Otvorili sa dvere a vošiel Wilhelm. „Elizabeth, našiel som epicentrum otrasu.“ Zakričal na babku.

Ja som tam stále ležala na Sebastianovi a hneď sme mali ďalší dôvod k smiechu.

„Dedo, to sa...len...pre...prevrátila...“ Hľadala som správne slová, aby som mu objasnila situáciu. „...stolička.“ Stále sme sa smiali, ale viem si predstaviť, čo si musel Wilhelm predstaviť.

„Isteže.“ Povedal nie veľmi presvedčivo. „Nebudem vás viacej rušiť.“ Usmial sa na nás.

„Už sa stalo.“ Moje výbuchy smiechu pokračovali.

Zavrel dvere.

„Išiel dole...“ Povedal ešte stále smejúci sa Sebastian.

„Psst.“ Prerušila som ho a položila mu ruku na ústa. Dobre, že tú nezranenú.

Obzrela som sa za stoličkou. „Nemala byť pod nami?“ Spýtala som sa.

„Hmmmmm.“ Nemohol nič povedať.

„Aha, prepáč.“ Pustila som mu ústa.

„Takto je to pohodlnejšie.“ Usmial sa. „Máš mäkký koberec.“ Snažil sa ma vytočiť. dobre vie, že nemám rada veľa rečí.

„Ale už ticho.“ Povedala som a pobozkala som ho. Keď som sa od neho aspoň z časti odlepila, všimla som si to. Jeho oči. Neboli medovo-hnedé ako vždy. Boli modré ako dve studničky. „Tvoje oči.“ Povedala som úplne prekvapená.

„Čo je s nimi?“ Zaujímal sa.

„Sú modré a také krásne.“ S úsmevom som sa mu do nich dívala. „Asi som sa do teba druhýkrát zamilovala.“ Pobozkala som ho. Priala by som si, takto zostať večnosť. Len tak na ňom ležať, v jeho objatí, zahodiť všetko za hlavu.